Každý si pamätá prvý deň v škole. Je jedno či to bolo na základke alebo na strednej škole, ale istá spomienka sa nám na tento deň vryla do pamäti. Aspoň ja ten svoj vidím pred očami. Ako naschvál som zaspala. Ešte že mi niekto zavolal lebo inak by som ani nevstala. Nervózna z toho, že celý deň je pokazený som sa postavila pred skriňu, vyhádzala z nej veci von a čo som našla, to som si obliekla. Po ceste som sa hrala s myšlienkami, ako to prebehne. Ale vôbec som nemyslela na profesorov, učenie, či to budem zvládať, ani na nič iné čo k škole patrí. Moje myšlienky patrili práve im. Tím, s ktorými strávim 4 roky svojho života! Alebo dokonca viac!?
Spolužiak. Človek, ktorý vám prirastie k srdcu. Alebo nie? Povedzme si úprimne koľko z nás na písomke neotočilo hlavu o 90 stupňov a nespýtalo sa na správnu odpoveď? A ktorí sa viac pýtali práve jeho a nepoužili svoj ťahák, ktorý im bol nanič lebo ho tak rýchlo napísali, že nič nevedeli prečítať? Ja teda určite. Netvrdím, že to robí každý na každej písomke, ale zas za život to určite spravil. A ako sa správame k tej osobe keď dá prednosť svojmu testu pred nami! No neviem, ale niektorí nie veľmi pekne. Mňa celkom pobavila moja spolužiačka. Sedí pekne za mnou ešte s jednou babenkou. Ona jej dávala všetko opisovať, napísala jej celé príklady z matematiky, chémie a iné predmety.
A čo bolo na tom vtipné? Že po 3 mesiacoch pribehla za ňou, či jej dá zas opísať úlohu so slovami: “Monika, prosím ťa, rýchlo matika!“ Fór je asi v tom, že ona sa volala Ingrid J.
Zamyslime sa, môžeme nazvať tú osobu kamarátom? Kto sú pre nás tí ľudia? Určite sú aj prípady keď sa z nich stanú dobrí priatelia, ale je ich oveľa menej ako keď sa ani nerozprávajú. Možno sa nám hodí na vysvetlenie chemických vzorcov, odpísanie úlohy, napíše za nás polročnú písomku z matematiky, ale nedá sa povedať, že ho tým využívame? Máme právo chcieť od nich pomoc? Ktovie. Hádam nájdem raz odpovede na tieto otázkyJ.
